V hlave mám asi tak trilión myšlienok, o ktoré sa s vami chcem podeliť, len akosi neviem, ako ich mám z tej hlavy dostať von. Nenachádzam tie správne slová a nemám ani dostatok psychickej energie na ďalší článok o blogeroch a youtube scéne. Ale prekážky sú od toho, aby sa prekonávali a tak som opäť tu.
Mám toho toľko na srdci. Mám radosť, že sa tento koníček tak rýchlo rozvíja, ale zároveň cítim hnev voči ľuďom, ktorí sa mu venujú. Mám niekoľko kritických názorov, ktoré musím zo seba dostať, ale zároveň si vravím, že nebudem kaziť deň sebe ani vám. A potom príde moje druhé JA a kľudne do mňa začne rýpať, že niekto predsa už musí tým ľuďom otvoriť oči. Ľudia, ja vážne neviem. Mám pocit, že poukazovať na divadielko, ktoré na nás niektorí blogeri a youtuberi hrajú, je ako hádzať hrach o stenu. Oni s tým neprestanú, lebo veď prečo by aj, keď prachy nesmrdia. A ľudia, ktorí to vidieť chcú, to vidia a kto to vidieť nechce, tomu je zbytočné o tom rozprávať. Ale aj tak ten hnev v sebe mám a nedokážem ho potlačiť.
Ja neviem, ja som asi proste tá chorá nechápavá pipka, ktorá má etické zásady snáď ešte z roku 5 a ktorá naivne čaká, že na svete internete raz bude dobre. Houby s octem. Ľudia chcú byť klamaní a využívaní. Veď ako inak si vysvetliť úspech internetových hviezd, ktoré nám deň čo deň klamú, zahmlievajú, vykrúcajú sa? Ako inak si vysvetliť, že predajné blogoštetky majú väčší úspech, ako tých posledných pár poctivých šnaživcov, ktorí si nekupujú lajky a odbery? Ja vám neviem. Ja to jednoducho nechápem. Jeden deň si blogujem a všetci sme kamaráti, všetci sa podporujeme a druhý deň sa zobudím a je to tu samí had, samá zákerná zmija, ktorá sa neštíti predať vlastnú matku na orgány, ak z toho bude niečo mať.