Follow Us @soratemplates

21. 12. 2016

Zopár nezištných rád budúcim blogerom

decembra 21, 2016 7 komentárov
Ak čítaš tento článok, znamená to, že si buď začínajúci bloger alebo ním v kútiku duše chceš byť, no zatiaľ len zbieraš odvahu. Ale možno sa mýlim a si len náhodný čitateľ, ktorý si kráti voľný čas na tomto blogu. Tak či onak, čo keby sme sa spolu na chvíľu zamysleli nad témou BLOG, BLOGOVANIE, BLOGERKY A BLOGERI? Nezáleží na tom, o čom tvoj blog je. Nezáleží na tvojom veku, výzore, povahe a ani na tom, odkiaľ si. Jediné na čom záleží, je tvoja chuť písať. To je to, o čo tu ide. Ak nemiluješ písanie a komunikáciu s ľuďmi, zbytočne sa budeš pokúšať vytvoriť majstrovské blogodielo. Zakaždým ti to bude pripadať len ako strata času. Možno že v záchvate zúfalstva siahneš po (mojich) návodoch "ako písať úspešný blog" s očakávaním, že sa z teba za noc stane svetoznámy autor s hromadou spoluprác. Pravda je však taká, že aj keď ti skúsené blogerky a blogeri môžu poradiť akým chybám sa máš vyhnúť a čo by si mal urobiť inak, v konečnom dôsledku zistíš, že žiaden instantný návod na zaručený úspech neexistuje.



Či chceš či nechceš, tvoj blog je tvojim zrkadlom a čo doňho vložíš, to dostaneš späť. Odráža sa v ňom totiž všetko - tvoja nálada, tvoj temperament, tvoja osobnosť, schopnosť komunikovať s ľuďmi a koniec koncom aj inteligencia. Nemá preto zmysel napodobňovať známych blogerov či youtuberov. Môžeš okopírovať štýl ich fotiek, môžeš od nich okukať design blogu, môžeš im ukradnúť témy článkov, ale nikdy im neukradneš to, kým sú... A takisto nezakryješ kým si ty! Tvoj blog musí byť odrazom teba samotného, len vtedy môže byť dokonalý.

Začiatky na blogu sú vždy ťažké, pretože spočiatku ťa nikto nepozná, nikto nevie, že píšeš blog, nikto ani len netuší ako sa k tebe dostať. A práve toto obdobie bez čitateľov môže byť to najťažšie. Úplne ti rozumiem ak ťa bez spätnej väzby od čitateľov vlastne ani nebaví tvoriť blog, ale je nevyhnutné, aby si vydržal. Po čase začnú chodiť na tvoj blog ľudia, ktorí majú podobné záujmy ako ty a ktorí si radi prečítajú tvoje názory, nech už píšeš o móde, knihách, jedle či cestovaní.

zdroj obrázku

Čo je pre mňa ako blogerku a návštevníčku iných blogov dôležité, je spätná väzba s ostatnými autormi a s mojimi čitateľmi. Nedokážem si predstaviť, že by som napísala článok a tým by to pre mňa skončilo. Každému komentáru sa vždy poteším a zakaždým veľmi rada odpíšem, čím sa vlastne tvorí diskusia a vďaka čomu bližšie spoznávam svojich čitateľov. Mám zásadu, že každý čitateľ má právo na vlastný názor a rozhodne ma neurazí, ak niekto s mojim pohľadom na danú vec nesúhlasí. Myslím, že práve toto je kameň úrazu u mnohých začínajúcich blogerov - nedokážu prijímať kritiku a to ani vtedy, ak je dobre mienená. A pritom práve kritika je to, čo ťa môže veľmi rýchlo posunúť ďalej. Ruku na srdce - ani ty a ani ja nie sme dokonalí a stále máme na sebe čo zlepšovať. Myslíš si, že blogeri, o ktorých počuješ na každom rohu, boli od začiatku slávni? Nie. Tiež im to dalo poriadne zabrať kým sa dostali tam, kde sú teraz. A ani tebe sláva a úspech nespadnú z neba zatiaľ čo budeš sladko spať. Preto ak ťa niekto za niečo kritizuje, skús sa hneď neuraziť a aspoň na malú chvíľu sa zamysli, či v slovách tvojho kritika nie je kúsok pravdy.

Ďalšou vecou, na ktorú som ja osobne alergická, je zlá gramatika. Nevravím teraz o preklepoch, ktoré si človek v rýchlosti a zápale pri písaní článku nevšimne, ale skôr chyby pri písaní I/Y a S/Z. Uvedom si, že píšeš pre verejnosť a nie v súkromnom chate na facebooku. Ak nezvládaš dať dokopy ani jednu vetu bez toho, aby si v nej spravil tri chyby, potom asi písanie článkov nie je to pravé pre teba. Rovnako ak si sa zasekol v čase, kedy bolo strašne cool písať AsI TaQtO, veľmi sa na verejnosti neukazuj. Nielen, že čitatelia budú takýto text čítať dvakrát dlhšie, ale ešte sa pri tom aj pekne zapotia, plus si ako bonus budú myslieť, že navštevuješ špeciálnu pomocnú školu. Hovor si čo chceš, ale ak nemáš tri roky tak to NIE JE ROZKOŠNÉ!!! Nie, ani v prípade, že máš na hlave peroxidovú blond a v kabelke miničivavu.

Keď si sa už konečne zmieril s tým, kto si a zvládol si aj základy gramatiky, môžeme prejsť samotným článkom. Nuž, úprimne - článok o tom, že tvoja miničivava dnes zjedla celú misku granúl, asi nikoho nezaujme, ale ak máš chovateľský blog a podotkneš, že tvoja malá čivavka je extra vyberavá a že jej chutia výhradne granule značky XYZ a vyzdvihneš ich pozitíva, kvôli ktorým si si danú značku vybral (napr. pretože boli pri výrobe použité obzvlášť kvalitné suroviny, alebo má psík po danom krmive viditeľne lepšiu srsť, atď..), prípadne sa zmieniš aj o ďalších vlastnostiach daného krmiva, už je to o niečom inom - tým chcem povedať, že každý článok by mal byť pre čitateľa niečím užitočný a ak už nie priamo poučný, tak aspoň zábavný. Veď predsa nie je nič horšie ako stráviť niekoľko minút čítaním článku aby si na jeho konci zistil, že ti článok nič nedal.

Zhrnuté a podčiarknuté: buď sám sebou, píš spisovne a gramaticky správne a na svojich článkoch si daj záležať. Venuj dostatok času interakcii s tvojimi čitateľmi a nauč sa prijímať konštruktívnu kritiku. A hlavne - daj tomu čas!

Prajem ti veľa šťastia a úspechu pri tvorbe vlastného blogu :-)

19. 12. 2016

Plnou parou vzad alebo Vitajte vo svete malých retro blogerov

decembra 19, 2016 0 komentárov
Ahojte, moji milí!

Znova sa ozývam s novým článkom a znova dúfam, že vás zaujme. O blogovaní sa toho popísalo už mnoho, no čoraz častejšie sa objavujú tie isté témy - ako mať dokonalý blog, kde nájsť pekný design zdarma na stiahnutie, ako na vysokú návštevnosť, čo je to SEO... A väčšinou narazíte všade na tie isté rady a tipy. Čo ma ale teší je, že sa ľudia pomaly prebúdzajú a vracajú sa ku koreňom. Uvedomujú si, že žiaden univerzálny návod na život (ani nič iné) neexistuje a ak áno, tak nefunguje. Život a takisto blogovanie je vec prudko jedinečná a u každého iná. Iste, vždy sa dá poradiť, pomôcť, povedať čo pomohlo vám a naopak, ale pre mňa je dokonalý blog taký, ktorý naplno odráža osobnosť blogera. Tak sa to robilo kedysi a tak sa to začína robiť opäť. Dovoľte mi teda privítať vás vo svete, v ktorom moja maličkosť žije od samotného začiatku. Dovoľte mi privítať vás vo svete retro blogerov.
Hoci sa už niekoľko rokov väčšina blogerov drží istých postupov, ktoré sú v blogosfére značne rozšírené a ktoré pozornému oku čitateľa zaiste neunikli, my to robíme presne naopak. Sme skrátka stará škola blogerská. Je nás tak veľa, no pritom tak málo. Sme blogeri, ktorí kašlú na trendy, ideme svojou cestou, máme svoj štýl, svoju osobnosť a tá je pre nás tým najcennejším bohatstvom. Pamätám si časy, kedy boli všetky blogy ako tie naše. Každý bol sám sebou, každý si vymýšľal vlastný content a bola radosť čítať kľudne aj 50 blogov denne. Človek nikdy nevidel to isté dvakrát.

A to je práve to, čo definuje aj nás. Naše blogy možno nevyzerajú ako zo škatuľky, blogerku roku by sme pravdepodobne nevyhrali ani za tisíc rokov a možno že ani nie sme ani tak populárni, ako by sme chceli byť, ale jedno nám uprieť nemôžete - sme jedineční. A práve táto naša výnimočnosť je našou tajnou zbraňou. V časoch, kedy sú už všetci unavení z blogov, ktoré sa podobajú ako vajce vajcu, si my razíme cestičku medzi vás. Naše mená sa dostávajú do povedomia, naše názory sú čoraz viac počuť a na naše blogy sa vracia každým dňom viac a viac ľudí. Sme na to hrdí? Isteže! Veď kto by nebol. 

Teší ma, že v posledných týždňoch (možno i mesiacoch) ľudia znova prehodnocujú cestu, ktorou kráčajú a blogy, ktoré čítajú. Niektorí sú striktne proti komercii, iní sú liberálnejší a konzum a komercia sa im s blogmi a youtube jednoducho spája. Ja napríklad dávam prednosť malým neznámym blogom, pri ktorých sa nemusím obávať, že čo článok, to reklama na nejaký eshop. A povedzme si celkom úprimne - častokrát je to práve taký eshop, ktorý sa zamerania blogu vôbec netýka. No veď uznajte sami - na svete nie je nič úsmevnejšie ako keď vám zarytá abstinentka Petra Vlasatá odporúča pochutnať si na pive a Metaxe, hoci doteraz netočila o ničom inom než o šminkách :-)

Pokiaľ ide o mňa, zisťujem, že čím som staršia, tým radšej mám komornú atmosféru a takisto mám rada priateľstvá, ktoré s takýmito blogermi nadväzujem. Prestalo ma baviť škrečkovanie produktov, híkanie nad každým beautyprdom, slepé obdivovanie blogerok, ktoré majú tisíce fanúšikov. Miesto toho sa radšej zameriavam na iné hodnoty - také, ktoré budú dôležité aj keď zostarnem a make-up ma už nezachráni. Rada čítam zamyslenia mojich rovesníkov nad nesmrteľnosťou chrústa, rada čítam motivačné články a Patrikove výplody na tému rozvoj osobnosti. Najnovšie ma začal baviť jeden veľmi vtipný mamičkovský blog a to teda naozaj nepatrím k fanúšikom detí. No a potom je tu ešte NatyTimkaDedeTomášAliDanka a ďalší, ku ktorým sa pravidelne vraciam. Všetko sú to blogeri, s ktorými sa dá dobre pokecať aj mimo blogu. Často diskutujeme na facebooku, radíme si navzájom, robíme si zo seba prdel, proste sme skutoční kamaráti. Jedinou nevýhodou je, že sme stovky kilometrov od seba.

Neviem ako oni, ale ja z nás mám aj napriek tomu dobrý pocit. Baví ma byť iná ako väčšina blogerov, baví ma robiť to po svojom, skrátka nebyť ovca. Oceňujem, že sa mnoho blogerov vracia k materinskému jazyku, že sa blogosvet mení z čiernobielej nudy na farebný svet plný radosti, že čoraz viac ľudí píše úvahy miesto nezmyselných prázdnych blábolov. I keď aby som pravdu povedala, nie som si celkom istá, či to tí blogeri robia preto, že sami chcú, alebo preto, že angličtina na blogoch a čiernobiele designy na jedno kopyto boli v blogerských skupinách tak moc kritizované. Každopádne teší ma, že je čím ďalej tým viac blogerov, ktorí to robia tým oldschoolovým štýlom, ktorý si pamätám ešte zo začiatku svojej blogovej kariéry. Ľudia sa prestávajú naháňať za lajkami a miesto toho si začínajú vytvárať sieť čitateľov, s ktorými sa dá pokecať. Lebo veď povedzme si úprimne - je lepšie mať v živote i na blogu pár úprimných priateľov, než stovky cudzích tvári, s ktorými nikdy neprehovoríte, no nie?!

18. 12. 2016

Multivitamínové ovocné smoothie

decembra 18, 2016 0 komentárov
Po dlhej dobe tu mám recept na niečo fakt fakt lahodné, čo každý z vás ocení hlavne v týchto horúcich dňoch. Nie žeby ma nelákalo dať si dobre vychladené pivko, ale počas dňa sa tvárim slušne a pijem nealko. Smoothie je aj po rokoch veľmi obľúbenou záležitosťou a priznám sa, že som mu podľahla ešte v časoch, kedy na slovenských internetoch nebolo o tejto pochúťke ani chýru ani slychu. A vlastne som s väčšinou "módnych" vecí začala ešte v časoch, keď sme čerstvé ovocie jednoducho označovali ako ovocie a nie pojmami ako RAW, VEGAN, VEGETARIAN. Niekedy mám vážne pocit, že všetko okolo nás, aj veci tak prosté ako je strava, podliehajú módnym trendom. Asi to patrí k dnešnej konzumnej dobe a časom, kedy chceme všetkým všetko ukazovať na instagrame - to je to čarovné miesto, kde rožkom s maslom a syrom nikoho neohúrite. Nijako zvlášť mi to neprekáža, len je občas úsmevné ako z obyčajných vecí robíme akýsi fenomén a ľudia to nerobia ani tak pre seba, ako pre ten pocit, že sú cool. Ale už dosť kecov, poďme si konečne "ukuchtiť" nejaký ten zdravý vegánsky raw olovrant.




Čo budeme potrebovať (2 porcie):
- jahody (ja som použila zmes lesných a klasických domácich jahôd)
- 1 červené jablko
- 2 hrušky
- 1 pomaranč (na fotke mi chýba, ooops)
- mätu
- medovku
- tyčový mixér alebo ak máte, tak smoothie maker


Postup:
Nič špeciálne ani svetoborné robiť nebudeme. Ovocie a bylinky umyjeme, pomaranč ošúpeme, ovocie nakrájame na kocky, dáme do vyššej nádoby, k tomu pridáme pár lístkov mäty a medovky a môžme začať mixovať. Mixujeme až pokým nám nevznikne polotekutý nápoj jednoliatej konzistencie. Ak sa potrebujete schladiť, môžete pridať ľad a opäť zmes pomixovať. Na rozdiel od čerstvých štiav obsahuje smoothie aj ovocnú dužinu, preto je hustejšie a aj viac zasýti. Ak podávate smoothie v otvorených pohároch, môžete ho ešte ozdobiť lístkami mäty alebo plátkom pomaranča. Fantázii sa medze nekladú. Ja osobne si rada dávam smoothie do týchto pohárov s vrchnákom a slamkou, ktoré mamina kúpila v KIKu a ktoré sú tiež veľmi trendy.


Benefity, ktoré smoothie prináša
A prečo si vlastne dopriať tento lahodný nápoj? Pretože ovocie vďaka obsiahnutým prírodným cukrom zaženie chuť na konvenčné sladkosti a vďaka vláknine vás aj krásne zasýti. Smoothie by sa už nemalo sladiť, no ak ho predsalen chcete mať sladšie, použite na dosladenie radšej med, prípadne stéviu, klasickému cukru sa snažte vyhnúť. Smoothie je takisto zdrojom mnohých vitamínov a minerálnych látok a stopových prvkov, v tomto konkrétnom mixe sa nachádzajú vitamíny A, B1, B2, B3, B5, B6, B7, kyselina listová, vitamín C, vitamín E a vitamín K. Taktiež obsahuje omega 3 a omega 6 mastné kyseliny, vápnik, fosfor, železo, draslík, horčík, zinok, mangán, sodík, fluór, luteín  a výnimkou nie je ani karotén. Jahodám sa tiež pripisujú afrodiziakálne účinky a sú skvelé pre zdravé vlasy, krvný tlak a správne zažívanie. Jablká sú zasa dobré na cievy, cholesterol, srdce a hrubé črevo. Pomaranč oceníte vďaka jeho pozitívnemu vplyvu na koncentráciu, zrak, ďasná, vlasy, chudnutie, krvný tlak a cholesterol. Hrušky pomáhajú ľadvinám a zažívaniu. A samozrejme každé ovocie je výborné pre našu imunitu ;-) 



A aké sú vaše obľúbené ovocné prísady do smoothie?


4. 12. 2016

Ja v tvojom veku... alebo Ach, akú by som ti tresla!

decembra 04, 2016 7 komentárov
Asi tak pred miliónom rokov som sa vám zdôverila, že som začala pracovať v žrebčinci neďaleko môjho bydliska. Celé dva týždne som mala úsmev od ucha k uchu, keď v tom zrazu môj úsmev zamrzol. Tak ako úžasne som sa cítila medzi koňmi, tak mizerne som sa začala cítiť v kolektíve ľudí, ktorí chodia na jazdiareň. Už sa vám niekedy stalo, že vás niekto pravidelne vytáčal, hoci ste vôbec neboli v jeho spoločnosti? Že nie? Tak to buďte radi!

zdroj obrázku





Celé dva týždne totiž trvalo, kým si mladučké dievčatá, ktoré k nám do žrebčincu chodia jazdiť, začali dovoľovať na úplne cudzieho človeka - na mňa! Je pravda, že už keď som do práce nastúpila, ma pred týmito tromi potvorami kolegyňa Janka varovala, ale kto by si bol pomyslel, že zájdu až tak ďaleko?! No veď len čítajte ďalej...

S Jankou máme veľmi dobrý vzťah, skamarátili sme sa prakticky hneď v prvý deň a preto niet divu, že som nemala problém prevziať za ňu služby v stajni, keď potrebovala na týždeň voľno z práce. Janka cez víkend odišla na opačný koniec Slovenska a ja som od pondelka ostala v práci s kolegom Pavlom a jeho synom, ktorý nám chodil v ten týždeň vypomáhať.

Pravdupovediac som nečakala žiadne komplikácie, pretože sme na prácu boli traja, všetko sme zvládali načas a aj vzájomná komunikácia bola bezproblémová. Facka však prišla hneď v prvý deň a to v momente, kedy som sa po práci šla umyť do kúpeľne v stajni. Zistila som, že toaleta je komplet upchatá. Som si stopercentne istá, že keď som predošlý piatok odchádzala zo žrebčínu, toaleta bola v poriadku a zrazu v pondelok nefunguje? Stačilo do nej mrknúť jedným okom a hneď mi bolo jasné, že niekto prudko šikovný nahádzal do záchodu vlhčené obrúsky - dovolím si tvrdiť, že aj malé decko vie, že vlhčené obrúsky sa do záchodu nesmú hádzať! No a keďže som si spomenula, ako mi Janka hovorila, že jej kedysi tie tri dievčatá, ktoré tam chodia jazdiť, pravidelne kradli zo skrinky vlhčené obrúsky, bolo mi jasné, kto ten záchod upchal. Normálny človek by išiel za vedúcim a povedal, že je problém s toaletou, že to treba opraviť. Ale naše tri princezné nie. Kdeže! Ony zvolili hru na mŕtveho chrobáka. Čo ma však štvalo viac bolo, že som na záchode našla svoj toaletný papier! Bol to presne ten istý papier, ktorý som si priniesla sama z domu a tým pádom si ho odkladám do svojej skrinky, pretože je sakra proste môj! V tom momente som dostala neskutočné nervy, pretože som si uvedomila, že úplne cudzie dievčatá, ktoré som videla raz v živote a ktorých mená ani nepoznám, sa mi hrabali vo veciach, ktoré som mala odložené vo svojej skrinke!

Áno, presne tak, nadrzovku si otvorili moju skrinku v šatni, z tašky mi vybrali toaletný papier, použili ho a ešte boli natoľko drzé, že sa ani neobťažovali vrátiť ho späť na miesto! Verili by ste tomu? Majú dvanásť rokov a už kradnú? Áno, ja som tiež kedysi dávno mala 12/13 rokov a tiež som chodila v tomto veku ku koňom, ale nikdy v živote by mi nenapadlo hrabať sa niekomu (navyše cudziemu) v skrinke a brať si bez slova jeho veci. Jedna vec je niečo potrebovať, nemať to a rýchlo to zháňať, no niečo celkom iné je nadrzovku niečo ukradnúť a nevrátiť! A ako viem, že mi ho ukradli? Jednoducho. Pred pár mesiacmi totižto Janke zo zamknutej skrinky tieto tri drzé opice (prepáčte, ale inak ich naozaj nazvať neviem) ukradli čokoládu a zjedli ju. Plus asi pred mesiacom jej rozbili rýchlovarnú kanvicu a ani sa neunúvali priznať sa, nieto ešte kúpiť novú. Vlastne podľa toho, čo mi Janka povedala, ju našla rozletenú na niekoľko častí na zemi po celej šatni. Príde vám to normálne? Mne teda naozaj nie. Takže už od pondelka som bola kvalitne vytočená.

zdroj obrázku

V utorok ráno po príchode do práce som si v šatni všimla, že si Janka zabudla svoje vlhčené obrúsky na gauči a keďže viem, že jej ich dievčatá používali (a upchali nimi toaletu), rozhodla som sa odložiť ich do mojej skrinky. Dala som ich pod svoju krabicu s vreckovkami, ktorú mám vzadu v skrinke. Pred odchodom zo šatne som si ešte všimla, že Janka má v dvierkach svojej skrinky zasunutý nejaký papier s odkazom, v domnienke, že je to od šéfa, som si ho prečítala. Och, aký omyl! To si len tie tri šťanby potrebovali dokázať vlastnú dôležitosť a na papier nám napísali, čo všetko treba pri koňoch urobiť. Hlavne, že nezabudli na koniec dať asi desať výkričníkov. Ako keby sme tú prácu nerobili deň čo deň. :-/

Streda a štvrtok prebehla viacmenej bezproblémovo, v piatok som v práci nebola, lebo som ležala doma s teplotou. Na ďalší pondelok som prišla do práce o pol ôsmej, klasicky som si to namierila rovno do šatne a v tom ďalší šok. Jankine vlhčené obrúsky boli vybraté z mojej skrinky a hodené vedľa na kresle, navyše s roztrhnutým obalom! Takže sa mi slečinky znova hrabali v skrinke. Nádhera. Janka prišla do práce a ja som jej hneď povedala o tom, ako sa mi dievčatá hrabú v skrinke, že mi ukradli toaletný papier a takisto že mi zo skrinky vybrali jej vlhčené obrúsky, ktoré som tam pred nimi schovala. Janka iba žasla a ja v podstate takisto. Rozhodla som sa, že dievčatám nechám na stole papier s odkazom, ktorý znel približne takto: "Dievčatá, vám to nepríde vôbec blbé hrabať sa úplne cudziemu človeku v skrinke a brať mu veci jeho bez opýtania?". Presne podľa našich očakávaní sme sa dočkali len arogantnej odpovede, za ktorú by som dievčatám dala takú facku, že by sa im hlava ešte týždeň krútila. Odpoveď znela: "Áno, aj my sme proti tomu, vôbec s tým nesúhlasíme" a za tým ďalšie dokazovanie si ega tým, že nám nechali niekoľko ďalších pokynov k práci. Ach, aké nervy sme chytili. Za prvé, ja tam nie som od toho, aby som ometala pavučiny a ony si tam chodili šunky váľať. Ja som na pozícii administratívnej asistentky a v stajni vypomáham iba keď nie je práca v kancelárii, aby toho Janka s Palim nemali veľa. Za druhé, môj nadriadený je majiteľ žrebčinca a nie nejaké 12ročné pipky, ktoré si myslia, že zožrali všetku múdrosť sveta a že im patrí celá šatňa vrátane obsahu skriniek pracovníkov ranča.

No nič, aspoň že v ten deň bol záchod konečne po týždni opravený a ja som si povedala, že tam teda nechám ten svoj toaletný papier, tentokrát naschvál aby som videla, či ho budú aj po mojej výstrahe kradnúť. Stalo sa presne to, čo som očakávala - toaleťák postupom času mizol. V stredu z neho bola už len polovica, vo štvrtok som opäť nebola v práci, takže ja som ho nepoužívala a keď som prišla do práce v piatok a šla pred obedom na toaletu, z toaletného papiera mi ostalo len pár útržkov na dve použitia. Tak, dievčatá ho zvládli za týždeň celý spotrebovať, hoci nebol ich a hoci pôvodne som ho mala odložený vo svojej skrinke, vo svojej taške. Čo na tom, že sa celý minul, hoci ja som ho použila asi len 5-krát. Vôbec to nie je nápadné, kdežeeee.

Tlieskam! Rodičia môžu byť na svoje malé drzé zlodejky hrdí! Nebolo by odveci dať dievčatám pár výchovných faciek, lebo ak ich nedostanú od rodičov, prisahám Bohu, že ich dostanú odo mňa. Kto to kedy videl aby sa mi malé sopľane hrabali v mojej skrinke, kradli mi moje veci a ešte aj boli drzé ako opice! Úcta k starším je pre nich asi neznámy pojem, z jazdiarne si robia doslova holubník, každý deň po nich ostáva bordel, každé ráno po nich vyhadzujem smeti zo stola, lebo zjavne je pre nich neuveriteľný problém presunúť tie papiere od keksíkov a čokolád a šupky od mandariniek do koša, ktorý je o meter ďalej. A nech si ma neprajú keď tam v pondelok prídem a v šatni bude zasa bordel ako u cigánov v osade!

Verte mi, žila som na intráku 5 rokov a za ten čas som sa stretla s rôznymi typmi ľudí, avšak v živote ma nikto nevytáčal tak, ako tieto tri malé drzé šťanby. Kto to kedy videl takto sa správať k niekomu, kto je od vás o 13 rokov starší a navyše cudzí. Keby som sa ja v ich veku takto správala, tak mi rodičia strelia také zaucho, že by som ešte týždeň revala bolesťou. Ruky nohy dolámať sopľaňam sprostým, hneď by prestali vyskakovať. Majú jediné šťastie, že keď prichádzajú na jazdiareň, ja tam už nie som, inak by sa posrali strachom ako by som sa na nich vyvrieskala. To svet nevidel také správanie.