Follow Us @soratemplates

18. 4. 2016

Prvýkrát za volantom

Ahoj, ahoj, ahoj!

Som rada, že sa opäť stretávame na mojom blogu živí a zdraví. Dnes to bude opäť taká oddychovečka, pretože sa mi úspešne podarilo prežiť moju prvú jazdu v autoškole a chcem sa s vami o tento šok podeliť. Totižto aby sme si to povedali všetko pekne od začiatku... 

Odkedy som mala sladkých 18, vyhýbala som sa robeniu vodičáku ako čert krížu. Jazda autom ako taká mi nevadí, no voči šoférovaniu mám veľký rešpekt. Niekoľko mojich blízkych už zažilo autonehodu (vždy cudzím zavinením) a jedna kamarátka týmto nešťastným spôsobom celkom nedávno zomrela. Preto niet divu, že mám zo šoférovania obavy. Doba je však taká, že takmer každý zamestnávateľ od vás bude vyžadovať vodičský preukaz a to ma donútilo si ho konečne začať robiť. Už pár týždňov chodím do autoškoly a zatiaľ sme mali len teóriu. Pýtali sme sa, kedy začneme chodiť na trénažér. Že vraj sa zvykne po takej 7. hodine teórie. Okey. Pred dvoma týždňami ku mne pred vyučovaním prišla pani pracovníčka autoškoly, či môžem ísť v stredu na trénažér. A ja že môžem. Tak som sa teda v stredu ráno o 9 dostavila do cvičebne spolu s ďalšími dvomi spolužiakmi. Mali sme trocha obavy čo to bude, ale predsalen je lepšie zabiť sa virtuálne než naozaj. Lektor išiel ešte niečo vybaviť a my sme si zatiaľ mali popozerať všetky tie tlačidlá, páčky, kontrolky, sedadlo, zrkadlá a radiacu páku. Proste zoznámiť sa s vozidlom. Že mu to potom zreferujeme. Keď sa vrátil, každý z nás si sadol do trénažéru a ukázal mu, na čo sa pýtal. Plus teda sme skúšali radiť rýchlosti. Všetko to prebehlo asi za 15 minút vo vypnutom trénažéri. Šli sme ešte na chvíľu vedľa do učebne, kde sme dostali za "domácu úlohu" prečítať si nejaké strany v učebnici a skúšať si v zaparkovanom aute pod dohľadom rodičov radenie rýchlostí a nejaké tie základy (nastaviť zrkadlá, sedadlo..).

A potom zrazu otázka, že kto z nás môže ísť na jazdu v piatok ráno. Všetci ticho, akože ja tu nie som, nevidíte ma. Ale boli sme tam len traja, tak to sa dosť blbo schováva za ostatných. Okey, tak som sa teda prihlásila, že ja môžem.

- "Fajn, tak príďte o 6 ráno tam a tam, budete mať jazdu s inštruktorkou XYZ."
- "To len tak? Bez skúšania na trénažéri? Veď som v živote nesedela za volantom."
- "Veď to len základy, rozbiehanie, zastavovanie, kužele. Aj tak budete len na parkovisku, do premávky nepôjdete..."
- "Okey."

Ľudia, ja som vám od 4:40 behala po dome nervózna jak splašený syseľ pri nálete hejna dravcov, ale čo sa dalo robiť, že?! Tak som sa teda v stanovenom čase dostavila na stanovené miesto a nervózne prešľapovala z nohy na nohu čakajúc na inštruktorku. "Aspoň že som vyfasovala ženu, snáď bude mať viac pochopenia", beží mi hlavou. Inštruktorka prišla a mne už bolo tak nejak všetko jedno. Buď zrazím komplet všetky kužele, alebo v tom lepšom prípade len polovicu z nich, o nič predsa nejde - útecha jak hovado, poviem vám :-D

zdroj obrázku


Bolo 6 hodín ráno, no a keďže ja zvyknem vstávať tak o pol 10 najskôr, pre mňa to vlastne bola ešte hlboká noc. Nevadí, aspoň že už nebola tma. S pani inštruktorkou sme sa okamžite zoznámili. Pôsobila veľmi sympaticky, takže aspoň malá útecha pred smrťou. Parkovisko, kde sme mali mať prvú jazdu, bolo ešte zavreté a tak sme sa vybrali inde. Čakala som, že pôjdeme na druhé veľké parkovisko, ktoré tu máme, i keď je v dezolátnom stave, ale to je vlastne každá slovenská cesta, takže nič nové pod Slnkom. No ale ono prdlajs, vážení.

Inštruktorka ma zaviedla k dedinám za mestom. Zastavili sme na odpočívadle pri ceste. Tak som si v duchu vravela, že čo sa na tých 100 metroch asi tak naučím, ale budiš, veď sa možno potom vrátime na parkovisko, keď už ho otvoria. No to tak určite, Zuzana! Pekne krásne sme sa teda za volantom s pani inštruktorkou vymenili a ja som sa mala s autom pohnúť. Fakt radosť počuť "Rozbehni sa a potom zastav" keď ste v živote ešte ani neštartovali. Ale zvládla som to! A zvládla som aj zastaviť. A potom sa zase pohnúť a zase zastaviť. A takto asi štyrikrát. A zrazu len počujem: "Dobre, pokračuj po ceste". Ako vážne? Veď som nešoférovala ani na trénažéri a to mám ísť rovno do premávky na cestu? Niekoho tu asi omrzel život. 

Nevadí, tak ja teda idem. A na moje počudovanie mi to vlastne išlo aj dosť dobre. Motor mi nezdochol, chodcov som nezrazila, dokonca aj zatáčky som zdolala bez toho, aby som vyletela z vozovky. Heh, ešte si spomínam, ako ma mamina vo štvrtok v zaparkovanom aute učila: 

- "Teraz stlač spojku a zaraď jedničku".
- "Okey, mám" - hovorím jej a pritom sa natriasam v snahe simulovať jazdu autom (veď nech je sranda).
- "Púšťaj spojku a pridávaj plyn".
- Snaha s citom a plynulo skoordinovať obe nohy (spočiatku mierne neúspešná)
- "Dobre a teraz poď do dvojky."
- Idem do dvojky, stále sa natriasam. 
- "A trojku."
- Dávam trojku...

...Už idem na 4. a 5. stupeň, keď mi mamka povie: "Tak to ti netreba, na päťku určite na prvej jazde nepôjdeš." Hmm, žeby? Ešte, že som si to nacvičila aj s tou päťkou, keďže sme sa k nej dostali pomerne rýchlo.

Ako sa hovorí - človek mieni, pánboh mení. A tak som teda prešla asi 10 kilometrov po dedinách, otočila sa na prťavom trojuholníčku a odšoférovala ďalších 10km späť. Celkom sranda, poviem vám. I keď teda sprvoti mi nebolo všetko jedno, no nakoniec som sa cítila ako ryba vo vode. Pár stovák metrov pred začiatkom mesta sme sa opäť za volantom vymenili a po meste už šoférovala pani inštruktorka. Inak veľmi milá pani, dobre sme pokecali, aj sme sa zasmiali, takže prvotný šok zo mňa pomerne rýchlo opadol. A tak sa mi teda úspešne podarilo nezabiť sa :-)


PS: Určite nerobte pár dní pred jazdou rovnakú chybu a nepúšťajte si toto video, ak ste podobný uzlíček nervov, ako som bola ja. Síce som sa na ňom dosť nasmiala, ale ten smiech ma prešiel akonáhle šlo do tuhého. To mám za to, že som chcela vedieť, čo ma asi tak na tých jazdách čaká :-D

Máte aj vy podobné príhody z autoškoly? Tiež ste si zažili takúto šokovú terapiu alebo ste narozdiel odo mňa boli od začiatku v pohode?

11 komentárov:

  1. To video je skvelé :D ani nevieš ako som sa na ňom nasmiala :D Ja si vodičák nerobím, mám z toho neskutočný strach .. teda skôr z debilov na cestách :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To som mala aj ja, teda no, stále mám.. Ale keď vidím, že do každého zamestnania chcú vodičák, tak ma to prinútilo si ho začať robiť..

      Odstrániť
  2. Já jsem se jízd v autoškole taky vždycky bála.. vůbec mi to ze začátku nešlo, ale teď už mám řidičák a miluji řízení O:) držím palce, ať se daří :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem mnohokrát, Markét. Snáď to tiež zvládnem a k tomu vodičáku sa dopracujem na prvýkrát. :-)

      Odstrániť
  3. autoškola byla jeden velký šok a stres..:D Moje první jízda byla na parkovišti a místo brzdy jsem dupla na plyn a málem sjela z kopečku..:D Ještě že ta učitelka má taky brzdy...:D
    Simply Adele

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Presne takých situácií sa bojím. Prvú jazdu som mala mať tiež na parkovisku a už z toho som bola značne nervózna a ono nakoniec zrazu bum, šoková terapia, ideme rovno na cestu.. Infarktové stavy sa u mňa dostavili behom pár sekúnd. Ale našťastie som to nejako zvládla. :-D

      Odstrániť
  4. Super článek, spíš než řidičák si udělám pilotní průkaz, na magory na silnicích nemám nervy :D

    http://nataliedurcak.blogspot.cz/

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Haha, no to je dosť možné. Vo vzduchu je to bezpečnejšie :-D

      Odstrániť
  5. Musím říct, že jsi měla pohodovou jízdu! Já dělala autoškolu v Praze a tam se vážně nedá cítit jako ryba ve vodě. Prostě je tam toho moc na sledování :D Těš se do města! A hlavně s úsměvem a pamatuj, že máš vedle sebe živou pojistku, kdyby cokoliv :D
    Jinak teď nedávno jsem vydala článek o mé autoškole a to hlavně o záverečkách, tak pokud bys chtěla, můžeš si počíst :)

    Gabux

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. No prvé minúty mi to moc pohodové neprišlo. Skôr taká šoková terapia. :-D
      Ale potom to už bolo v pohode (až kým sme na druhej hodine nešli rovno do mesta) :-)

      Odstrániť
  6. Ja som taká rada, že už mám autoškolu za sebou. I keď sa mi to podarilo len na druhý raz, vďaka mojej nepozornosti, ale čo už. Jazdy boli také všelijaké, raz sa mi darilo, raz sa mi zasa nedarilo. No inštruktor ma vždy chválil, že jazdím pekne a nebudem mať problémy atď. A teraz, keď už mám vodičák tak sa bojím a radšej ani nejdem jazdiť. Fakt len sem tam k rodičom na dedinu, ale v meste sa vždy spotím a stresujem. Totiž už dve jazdy som prežila len tak tak, zbesilo :-D teraz to síce beriem ako srandu, no keď si pomyslím, čo všetko sa mohlo stať a ako to mohlo dopadnúť, uf... a to som vždy chcela, že keď budem mať vodičák, tak chcem veľa šoferovať, aby som sa to poriadne naučila a vedela jazdiť. No to určite.... :-D

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem, že ste článok dočítali až do konca. Nebojte sa zapojiť do diskusie - na mojom blogu vládne sloboda prejavu :-)