Ako som znova upadla do depresií a ocitla sa tvárou v tvár sociálnej fóbii

Dobrý večer, priatelia.

Nikdy som o tom nepísala, nikdy som nemala potrebu rozprávať o mojom súkromí verejne, ale čím ďalej tým viac si uvedomujem, že to možno bola chyba. Možno som sa s vami mala o tieto slová podeliť už skôr a možno by bolo všetko inak, ktovie. Som človek z mäsa a kostí a rovnako ako vy, aj ja mám svoje trápenia. Pred niekoľkými rokmi som mala dokonalý vzťah s dokonalým chlapom, plánovali sme si budúcnosť, tešili sa na spoločné bývanie, mali hromadu spoločných priateľov, skrátka všetko bolo ako má byť...

...až som sa jedno ráno zobudila a ono to bolo preč. Romantická idylka sa v okamihu zmenila na partnerské peklo. Každá prkotina prerástla v hádku, každé jeho slovo ma štvalo viac a viac, čím ďalej tým intenzívnejšie som vnímala jeho nedostatky a uvedomovala si, že človek, ktorý bol dlhé roky mojim najlepším priateľom, sa zrazu zmenil na môjho úhlavného nepriateľa. Už som sa oňho nemohla oprieť, nemohla som mu veriť, nemohla som ho viac milovať. Po rokoch bezchybnej rozprávky som zistila, že to všetko od začiatku bolo iba klamstvo. Že som len nejaká cena útechy, že som voľba číslo dva. Asi si viete predstaviť, že v takom niečom som sa nemohla cítiť dobre a už vôbec som nemohla byť šťastná. Nebudem klamať, bola to pre mňa asi tá najväčšia facka akú som doposiaľ od života dostala. Niet divu, že sa to tak veľmi podpísalo na mojej psychike.

Z dievčaťa, ktoré bolo večne usmievavé, malo desiatky priateľov a stovky kamarátov, sa razom stala osamelá žena. Žena, ktorá plakala každú noc a pýtala sa toho hore prečo práve ona. Prestala som komunikovať s okolím, úplne som sa uzavrela, moja dôvera k ľuďom bola nadobro preč. Veď ako môžte niekomu veriť, keď vás zradí váš najlepší priateľ a muž, ktorého ste si mali brať?! Bolo to pre mňa veľmi ťažké obdobie, začala som mať silné depresie, celé dni som len spala alebo bezvládne ležala na posteli, nevychádzala som z domu, stránila som sa ľudí. Stala sa zo mňa ľudská troska a po nejakom čase som už nebola schopná zájsť ani do obchodu. Čoraz častejšie sa mi nechcelo ísť do školy, vynechávala som prednášky, každý týždeň som čakala kedy spolubývajúce odídu domov a ja budem mať celú izbu len pre seba. Chcela som mať pokoj, chcela som byť čo najďalej od ľudí. Takto sa to ťahalo zhruba rok až to celé zašlo tak ďaleko, že u mňa prepukla sociálna fóbia.

Sociálna fóbia je stav, kedy máte neskutočné návaly úzkosti, stresu a paniky pri akomkoľvek priamom i nepriamom kontakte s inými ľuďmi. Nejde len o to, že nemáte náladu sa s nikým baviť. Sociálna fóbia má jasné fyzické prejavy. Ani nespočítam koľkokrát mi bolo zle od žalúdka pri pomyslení na to, že musím vyjsť medzi ľudí. Viac ako rok som nebola schopná zájsť sama do obchodu, objednať si donášku jedla, telefonovať či mailovať si s cudzími ľuďmi, ísť len tak s niekým von - proste nemohla som robiť nič, čo človek bežne robí. Mala som neustále pocit, že na mňa všetci zízajú, že ma hodnotia, že na mňa ukazujú prstom a smejú sa mi. Bola som v neskutočnom strese zakaždým, keď som mala vyjsť na verejnosť. Vtedy som vôbec nevedela, čo sa so mnou deje. Bolo to divné, cítila som sa kvôli tomu mizerne, ale myslela som si, že je to tým rozchodom. Až po nejakej dobe som spoznala niekoľko youtuberok, ktoré mali/majú rovnaké problémy ako ja a od nich som sa dozvedela o čo vlastne ide. Pri sociálnej fóbii je ale jeden veľký problém a síce, že nikto nevie z čoho presne vzniká a ako presne proti nej bojovať. No teda takto - existujú určité cvičenia/tréningy, ktoré pomáhajú s ľahšou formou sociálnej fóbie. V prípade ťažšej formy je to ale už zložitejšie. A ja som na just trpela zrovna tou ťažšou formou. Vlastne stále trpím.

Nie je to tak dávno, čo som nedokázala vyjsť z domu bez doprovodu. Kamkoľvek som išla, musel so mnou niekto ísť už priamo z domu. Keď sme išli von s kamarátmi, museli pre mňa prísť domov. Keď som šla na nákup, tak jedine so spolubývajúcou. Hoci som sa snažila s tým bojovať, dlhé mesiace som sa vôbec nevedela pohnúť z miesta. Dlho mi trvalo prekonať samú seba a pomalými krôčikmi sa vrátiť do normálneho života. Po viac ako roku opäť chodím vonku sama, opäť si zvládnem sama nakúpiť, zvládnem si vybaviť veci na úradoch a dokonca aj s priateľmi sa stretávam omnoho častejšie než predtým. Síce sa mi ešte často stáva, že trpím úzkosťou keď mám ísť na nejaké nové, neznáme miesto, ale už sa mi to párkrát podarilo prekonať.

Najväčší problém mi ale stále robí komunikácia s cudzími ľuďmi. Zakaždým, keď mi volá nejaké neznáme číslo, spanikárim a bojím sa dvihnúť mobil. Mám strach, že nebudem vedieť reagovať, že nepochopím o čo sa jedná, že sa strápnim a budem za totálneho idiota. Nie je to pre mňa ľahké lebo predsalen som už vo veku, kedy potrebujem riešiť hromadu vecí, ktoré za mňa maminka ani ocinko nevybavia. Síce na tom stále nie som tak dobre ako normálny, zdravý človek, ale je to deň po dni lepšie. Ja vlastne ani neviem ako proti tomu bojujem. Niektoré dni sú proste v pohode, iné dni sú zasa katastrofálne. Najhoršie je, že takéto niečo si bežný človek nedokáže ani predstaviť. Okoliu to väčšinou nevysvetlíte, pretože to nepochopí. Ani sa nedivím, veď ja sama nedokážem presne vysvetliť, čo sa to so mnou vlastne deje. Je to zvláštne a popravde až doteraz som o tom takmer nikomu nepovedala. Keď som s niekým mala ísť von, väčšinou som to pol hodinu pred stretnutím zrušila s nejakou pochybnou výhovorkou. A zakaždým to zafungovalo. To ale nebola cesta, ktorou som chcela ísť. Ja som sa chcela pohnúť z miesta. Chcela som sa opäť postaviť na vlastné nohy a žiť život, aký som žila predtým. Hoci na tom stále nie som tak dobre, ako by som chcela byť, aj tých pár malých krôčikov pre mňa predstavuje veľký úspech.

A prečo vám toto všetko po toľkých rokoch píšem? Pretože to, čo sa stalo mne, sa môže stať komukoľvek z vás. A možno sa vám to už deje. Možno máte rovnaké problémy a neviete čo to je. Možno ste z toho zúfalé tak, ako som bola ja. Možno rovnako ako ja neviete nájsť východisko z tohto bludného kruhu. Možno vám nebudem všetkým vedieť pomôcť, ale budem sa zo všetkých síl snažiť vám aspoň dať silu. Nerobte rovnakú chybu ako ja, neduste to v sebe, nenechávajte si to pre seba. Keď sa niekomu zdôveríte, bude pre vás jednoduchšie bojovať s tým. Budete sa mať o koho oprieť a budete mať pri sebe niekoho, kto vás podporí. Ja som si tým prešla sama a vlastne stále si tým prechádzam sama, ale deň za dňom sa to lepší.

V posledných týždňoch som v sebe našla veľa energie a odhodlania zmeniť svoj život. Snažím sa zmeniť svoj pesimistický pohľad na svet, snažím sa uniknúť depresiám a snažím sa opäť naštartovať svoj sociálny život. Prvým krokom pre mňa bolo ukončenie kontaktu s ľuďmi, ktorí ma ťahajú ku dnu. Vymazala som zo svojho života všetkých negatívnych ľudí, pretože negativity mám vo svojom živote dosť aj vďaka sebe samej. Pochopiteľne nie je dobre obklopovať sa ľuďmi, ktorí k vašim vlastným problémom pridajú ešte tie svoje. Treba ich odstrihnúť a zamerať sa na riešenie vlastného života. Treba hľadať motiváciu všade kam sa pozriete. Mne osobne veľmi pomohlo nájsť si nové hobby. Začala som sa zaujímať o zdravší spôsob života, kúpila som si knihy o zdravom stravovaní, o domácej kozmetike, začala som si vyrábať domácu kozmetiku, pustila som sa do čítania blogov a článkov o ekologickom žití a hlavne som si našla množstvo inšpiratívnych článkov so skvelými tipmi na lepší život. A taktiež som sa rozhodla, že sa s vami chcem deliť o moje vlastné tipy a rady ako zmeniť svoj život, ako zmeniť seba a ako byť šťastnejší, takže sa na mojom blogu začnú objavovať nejaké tie motivačné články. Zistila som, že ma baví motivovať aj ostatných, že mi to dáva pocit istoty a kontroly nad svojim životom a  práve to je tá vec, ktorá mi za posledné roky najviac chýbala. Viete, celé tie roky som nemala silu s tým niečo robiť, cítila som, že som odpísaná, že už sa to nikdy nezlepší. Ale našťastie sa to začalo zlepšovať a ja opäť nachádzam svoje staré JA. To JA, ktoré miluje život a ľudí okolo seba. Našla som svoje stratené JA, ktoré je odhodlané vybudovať si lepší a krajší svet a ten pocit je na nezaplatenie. A práve to je ten dôvod, prečo som sa rozhodla podeliť sa s vami o môj príbeh - pretože chcem, aby ste aj vy našli to svoje zabudnuté JA, ktoré vás bude hnať stále vpred...