Pocity posledných dní

Ahojte!

Posledné dni mám zo všetkého akosi zmiešané pocity. Veľmi dobre viem, že život nie je vždy slniečkový, ale niekedy je toho na mňa skrátka moc a ja neviem čo s tým. V uplynulých týždňoch sa zase riešili žabomyšie vojny medzi blogerkami, riešilo sa kto čo píše, kto čo natáča a mňa už skrátka nebaví fungovať v takejto komunite. Prečo sa proste nemôžme vzájomne podporovať tak, ako sme to robili kedysi, keď som s blogom ešte len začínala? Prečo sa z tohto úžasného koníčku stalo len akési vojnové pole, kde každý každého vníma ako konkurenciu? Prečo máme potrebu hádať sa a ponižovať kvôli takej malichernosti, akou je kozmetika alebo iné témy, o ktorých píšeme svoje blogy? Áno, ja viem, že tiež sama kritizujem ostatných, ale kritizujem ich správanie voči ľuďom, nie ich tvorbu, ich články a ich videá. Keď sa mi video nepáči, tak ho nepozerám. Ale keď niekto zabúda na určitú blogerskú a ľudskú etiku, ktorá by mala byť samozrejmosťou, tak áno, k tomu mám potrebu vyjadriť sa. Hmm, teraz asi vyznievam ako pokrytec, ale snáď chápete ako to celé myslím... Skrátka, práve tieto zbytočné vojny medzi blogerkami a youtuberkami mi berú všetku radosť, ktorú z blogovania obyčajne mám a aj preto som sa počas týchto dní stiahla do úzadia. Nemám proste energiu stále z každej strany počúvať škriepky kvôli veciam, na ktorých vlastne ani nezáleží.

zdroj

Neviem, snáď je to tým, že som nedávno opäť prišla o kamarátku a od tej doby vnímam veci úplne inak. Predsalen keď zomrie mladý človek, tak vás to zasiahne úplne iným spôsobom či chcete alebo nie. V stredu som sa takmer psychicky zrútila počas zdravotnej prípravy v autoškole. Viete, je to len mesiac čo Lucka tragicky umrela pri autohavárii a celý čas som na zdravotnom kurze myslela len na ňu. Hrdlo som mala úplne stiahnuté a do očí sa mi tlačili slzy po celú tú dobu, ako nám lektorka vysvetľovala postup prvej pomoci. Vedela som, že v závere kurzu ma čaká oživovanie figuríny a vôbec som netušila, ako to zvládnem. Nemyslím po technickej stránke, ale po tej citovej.  Myslela som len na Lucku a namiesto figuríny som na stole videla len ju. Bolo to pre mňa neskutočne ťažké, ale vedela som, že sa musím sústrediť, aby som jedného dňa, keď nedajbože nastane podobná situácia, dokázala zachrániť život možno práve rovnako mladému človeku. Snažila som sa zo všetkých síl, aby som sa tam nepoložila. Našťastie na kurze som sa ešte nejako udržala, ale doma už nie... 

Aj keď sme s Luckou neboli najlepšie kamarátky, ale bola jednou z mojich najobľúbenejších spolužiačok a kamarátok. Skvelé dievča, milé, zábavné, múdre a krásne. A takýto človek zomrie vo svojich 25 rokoch? Nie je to fér a ja tomu akosi stále neviem uveriť. Ja viem, že život musí ísť ďalej a že by Lucka nechcela, aby sme sa trápili, ale ono sa to akosi nedá. Tie emócie človek neovplyvní a nezastaví. Skrátka musíme si tým prejsť a musíme tomu dať čas, ale aj tak to nikdy úplne neodznie. 

Nie, nechcem na vás prenášať svoju negatívnu náladu, to nie. Len by sme si mali všetci uvedomiť, na čom skutočne záleží a verte mi, že nejaké žabomyšie vojny skutočne nestoja za to, aby nám kradli drahocenný čas, ktorý v živote máme. Preto vás prosím, nebojujte zbytočne proti ostatným, nestrácajte čas nenávisťou a ohováraním a ja neviem čím ešte. Žite svoj život a pracujte na tom, aby ste boli šťastné. A rovnako nechajte svoj život žiť aj ostatných. Je tu predsa dosť miesta pre nás všetkých...