Megapárty k 25. narodeninám? To asi nie...

by - júna 26, 2016

Dobré ráno, vážení!
Už ste niekedy zažili tú chvíľu, kedy ste sa nevedeli dočkať nejakej udalosti, vedeli ste skrátka, že to bude super, že to bude niečo výnimočné a dokonalé, ale nakoniec bolo všetko inak a vám ostali len oči pre plač? 

zdroj



Že nie? No tak to buďte radi. Ja také chvíle totižto zažívam rok čo rok pri každom významnejšom sviatku. Hej ja viem, už som si za ten čas mohla zvyknúť, že nič v mojom živote nepripomína rozprávku, ale viete, keď už má človek tých 25 len raz za život, tak dúfa, že to poriadne oslávi. Ale nestalo sa.

Celý čas som čakala, že mi rodina usporiada nejakú peknú oslavu. Nešlo by mi ani o tie darčeky, predsalen žijeme v dobe, kedy si doprajeme pekné veci každý deň a darčeky už z  narodenín nerobia nič výnimočné. Ale chcela som prežiť tento deň s rodinou a možno aj s priateľmi. Vážne som čakala, že to bude super, ach ja naivná hus. Ako keby som nepoznala moju rodinu a mojich priateľov a ešte aj túto dobu. Čo nie je na facebooku, akoby ani nebolo. Vysvetlím...

Pred niekoľkými rokmi som si uvedomila, že facebookové priateľstvá nemajú so skutočným priateľstvom nič spoločné. Ľudia vám poväčšine napíšu, len keď niečo potrebujú. Blahoželajú len zo slušnosti, lebo ich facebook upozornil, že máte sviatok a fotky vám lajkujú len v snahe získať ich od vás späť na ich vlastné príspevky. A tak som si jedného dňa povedala, že nestojím o nejaké vynútené blahoželania a zo svojho účtu som odstránila informáciu o mojich narodeninách a zakázala pridávanie príspevkov na moju nástenku ostatným užívateľom - kto mi chce skutočne úprimne zablahoželať, môže mi predsa poslať súkromnú správu, nie?! Facebook teda absolútne neriešim odkedy som z neho vymazala ďalších vyše 100 kontaktov - presnejšie povedané ďalších 100 ľudí, ktorí mi písali raz ročne, keď im to facebook "prikázal". Neviem, netúžim zbierať priateľov ako pokémonov a predháňať sa s ostatnými, kto ich má viac. Z toho som už vyrástla. Čo ma však mrzí je fakt, že na moje narodeniny si nespomenuli ani moji najbližší priatelia, s ktorými sa poznám roky rokúce a s ktorými som takto pred rokom oslavovala. Ja netvrdím, že som nadčlovek a dokážem si zapamätať narodeniny 100 ľudí, ale aspoň tých 5-10 najbližších priateľov si pamätám a všetkých ostatných mám zapísaných v kalendári. Mňa si však bez pripomienky od facebooku pamätajú presne 4 ľudia. To som ale populárna, čo?!

zdroj

Ešte aj doma na mňa okrem maminy nikto nemyslel. Aj keď no - ako by ste sa cítili, keby sa vás mamka opýtala, aký vám má upiecť koláč a vy poviete, že akýkoľvek, hlavne nech je bez orechov, lebo na ne máte alergiu a ona síce spraví koláč bez orechov, za to ale kúpi orechovú zmrzlinu a ako darček dostanete Toffifee, ktoré je taktiež s orieškami? Poviem vám, že ten pocit mi vôbec nemusíte závidieť. A takto to je už od mojej puberty. Otec ten ani nevedel ktorá bije a k narodeninám mi zablahoželal o deň neskôr. S obálkou v ruke. Lebo peniaze sú predsa osobnejšie než sa snažiť spoznať vlastné dieťa a zistiť, čo má vôbec rado a čo by ho asi tak potešilo. Aj brat sa mi pri nedeľnej návšteve len tak medzi rečou zdôveril, že moja MENINOVÁ čokoláda ostala uňho doma. Hej, meninová, nevadí, že som mala narodky. Ach jaj, celé zle.

Asi si viete predstaviť, aká depka na mňa doľahla na konci víkendu. Čert ber darčeky, ale že si na mňa nespomenuli ani najbližší kamaráti, s ktorými som minulý rok oslavovala, alebo rodina, to človeka fakt zamrzí a cíti sa ako vyvrheľ aj medzi ľuďmi, ktorí by mali vždy stáť pri ňom.

Narodeniny som mala síce už minulý týždeň, ale pochmúrna nálada u mňa pretrváva doteraz. A viete prečo? Pretože som z takéhoto "oslavovania-neoslavovania" už vôbec nebola prekvapená. Je to každý rok o tom istom, aspoň čo sa rodiny týka. Asi skutočne platí heslo "za dobrotu na žobrotu", inak si neviem vysvetliť to, že ja sa môžem pretrhnúť aby som bola pre každého vždy a za každú cenu k dispozícii, ale akonáhle sa jedná o mňa, tak na Zemi nastane apokalypsa a ja som asi jediná živá bytosť, ktorá to prežila a ostala na svete úplne samá a opustená. Fakt blbý pocit preplakať skoro celú noc na vlastné narodeniny.

Ale nie, nechcem na vás prenášať svoje depky. Len ma to proste dosť zabolelo a potrebovala som sa vypísať zo všetkého, čo mi letí hlavou. Určite mi rozumiete, veď sme všetci len ľudia, všetci chceme aby nás mal niekto rád a aby nás rodina akceptovala a aby sme aspoň ten jediný deň v roku, ktorý patrí  by mal patriť len a len nám, boli šťastný.. Holt niektorým ten pocit šťastia nebol dopriaty. 


You May Also Like

4 komentárov

  1. Joj moja, z toho si nič nerob. Ja som dopadla takto pred rokom, keď som mala rovných 20. Jediný, kto mi napísal bola naj kamoška, priateľ a mama, čiže dokopy rodičia no, berme to tak... brat ten nevie ani kedy sám má narodky, ale to ešte ok prežijem.. ten aspoň keď na to príde, tak mi hneď píše alebo proste zagratuluje... no segra tá ani v ten deň mojich narodenín tiež nevedela že ich mám a napísala mi až na druhý deň, na nástenku na fb, keď som si už pozde večer dala zverejniť, že som mala vtedy narodky. Tiež ma to zarzelo, a ešte večer v posteli na narodky som sa rozplakala priateľovi, že jediný kto si na moje narodky spomenul bol on, kamoška a moja mama.. a jeho rodičia, ale tí mi gratulovali neskôr, keď sme prišli k nim na návštevu, ale od nich takéto niečo nečakám, no veľakrát mi dajú viac ako vlastná rodina, čo je dosť smutné. Nuž, taký je život... každý všetko vie len cez facebook... hlavne že ja mám v hlave toľko dátumov ako kniha dejepisu.. a načo? na veľké.... odvtedy nikomu ani len nepíšem na facebooku.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Tento pocit zažívam o desať rokov viac ako ty. A úplný top bolo pred piatimi rokmi, keď mi fakticky okrem jednej jedinej kámošky, paradoxne tej s ktorou som bola pohádaná, nezablahoželal nikto nikto, ani len môj priateľ s ktorým žijem dvanásť rokov. Po troch dňoch mi zavolal synovec že sa veľmi ospravedlňujú ale i tak ma majú radi. A vieš čo? Nejako mi to neprišlo, skôr ma to pobavilo. Viem, že ma ľúbia aj tak, aj keď zabudnú na to aký je deň, pretože som letná a v tej dobe je skoro každý na dovolenke a nejakú trápnu Ali proste nerieši. Prd do toho. Čokoládu mi netreba pretože chudnem, knihu si kúpim i sama, božtek dostanem o pár dní neskôr no čo už. Akosi som sa cez to preniesla po tridsiatke keď som si uvedomila, že svet sa asi skutočne netočí okolo mňa. A nech je ako je, a hoci aj moje meno je v kalendári no spomenie si len naozaj blízka rodina (od toho faux pas si moje termíny napísali veľkými písmenami) ja nikdy nezabúdam na narodky a meniny iných. Som trápna? A čo, ja sa nemám problém pozrieť ráno do zrkadla (obrazne, pretože v skutočnosti som zrkadlá z domu vyhodila pretože som nezniesla pohľad na seba) a je mi fajn. Hlavné je, že si svoje narodky oslávim sama. Inak, všetko najlepšie a hlavne veľa pozitívnej energie a príjemný pohľad na svet :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Je to smutne, ale zazivam to same. Jen ted uz je to jine, kdyz mam deti. Misto oslavy pro sebe, udelam oslavu pro ne a na moje narozeniny si vzpomene jen manzel a mamka🎂 opozdene ti preji vsechno nejlepsi😘

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Víš co si myslím? Že bys to vůbec neměla řešit :). A ano, vím jak ti je, tohle jsem taky mockrát zažila. Já jsem zase vegan a dostala jsem těžce neveganskej dort, suché Martini a přitom nepiju, olivy které nejím... :D. Ale vůbec to neřeším. Taky mě to vždycky dost mrzelo, ale pak jsem si uvědomila že vůbec nemusí. Narozeniny, svátky... to jsou prostě jen čísla, to vůbec není podstata života, ani by tím nemělo být podmíněno lidské štěstí. Já si vlastně taky nepamatuju kdy má kdo narozeniny, ani moji rodiče nevim kdy mají narozeniny... Takže jim nemám za zlé ty jejich vrtochy, protože každý máme nějaké :). Prarodiče atd mi často dávají peníze a já jsem za to ráda, připadá mi to nejvíc super, protože si můžu koupit přesně to co chci a co opravdu využiju. Opravdu to hoď za hlavu a vůbec neřeš, narozeniny nejsou něco, na čem by měl člověk stavět, i když chápu o co ti jde, že je ti to líto, i když na tom nestojí celý tvůj svět. S tím facebookem jsem teda asi výjimka. Hlásí mi kdy má kdo narozeniny, ale přeju jen lidem, které mám opravdu ráda a na ostatní těžce kašlu :D. A když někomu přeju, tak to myslím upřímně a osobně :). S lajkama to stejný, lajkuju jen lidem, které mám ráda a když se mi líbí to co sdíleli, nahánění lajků pro sebe samotnou v tom rozhodně nevidím. Asi jsem staromódní :).

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem, že ste článok dočítali až do konca. Nebojte sa zapojiť do diskusie - na mojom blogu vládne sloboda prejavu :-)