Nedávno som sa zamýšľala nad tým, ako ma vníma moje okolie a či by sa nedalo nejako zapracovať na prvom dojme, ktorý robím. Skrátka ho trocha vylepšiť, lebo povedzme si úprimne - zoznámiť sa so zdeptaným introvertom (mnou) nie je asi zrovna životným snom nikoho z vás. Ono to ale máte tak - my introverti sme zvláštne stvorenia - na jednej strane nás vyčerpáva kontakt s inými ľuďmi, na druhej strane občas mávame taký ten neznesiteľný pocit osamelosti, od ktorého by sme potrebovali utiecť.
Aby ste chápali... Strašne nerada sa zoznamujem s novými ľuďmi, ale zároveň ma veľa ľudí, ktorých už poznám nejaký ten piatok, začne až príliš rýchlo unavovať. Väčšinu bytostí v mojom okolí považujem za prudko nezaujímavú, preto sa nemôžete čudovať, že ma nebaví viesť s nimi tzv. small talk. Nie vážení, fakt ma nezaujíma koľko ovocného pyré zjedlo vaše dieťa, ani že si idete kupovať nový iPhone X. Všetko to ide mimo mňa a tak prosím, o tomto ani nezačínajte debatu so mnou. Ak sa váš rozhľad a myšlienkové pochody dotýkajú aj niečoho zmysluplnejšieho, než koľko práve stojí Jägermeister a koľko ho asi tak zvládnete cez víkend vypiť, potom máme slušnú šancu nadviazať dlhodobejší kontakt.
Lenže ako vlastne žijem a čo je pre mňa normálne? Obyčajne svoj deň začínam veľmi vyčerpaná a to aj napriek tomu, že som v posteli strávila 8 hodín. Z toho usudzujem, že som v minulom živote musela byť koala a moje telo si to tak nejak zapamätalo a odmieta sa spánku vzdať. No, hádať sa s ním nebudem, hejže?! Po zobudení obvykle potrebujem zopár minút na psychickú prípravu, no dobre dobre, nie sú to minúty, skôr hodiny. Zo všetkého najviac neznášam, keď sa mi niekto prihovára v čase, kedy som rada, že sa mi podarilo oči pootvoriť aspoň na život-zachraňujúcu štrbinu.
Keď sa konečne vymotám z postele, absolvujem rannú hygienu a pripravím si veci do práce, opúšťam pohodlie svojho domu a utekám sa popasovať s každodenným životom. Cestou do práce rozmýšľam, koľkými novými spôsobmi ma dnes naserú prekvapia kolegovia. Väčšinou sa to pohybuje v rozmedzí 5-10, ale občas sa im zadarí aj viac. V práci obvykle nemám ani chvíľku pokoja, každý odo mňa niečo chce, robím veci asi za desiatich kolegov, lebo sú neschopní niečo urobiť sami, takže keď sa konečne dostanem na WC, užívam si tú vzácnu minútu ticha naplno (nemyslím to TAK, vy zvrhlíci). Lenže potom sa vrátim a všetko je po starom...
Nemôžte sa preto diviť, že akonáhle sa dostanem konečne domov, chcem mať kľud a vyhýbam sa akémukoľvek kontaktu s rodinou. Viem, nie je to pekné, ale holt je to tak. Nejaké dve hodinky mi trvá, kým sa psychicky spamätám a potom si už môžem konečne zapnúť počítač a venovať sa svojim záľubám (čítaj pozeraniu seriálov, ktoré som videla už miliónkrát). Občas ale nemám psychickú energiu ani na to a tak rovno zaleziem do postele, kde mi spoločnosť robia knihy alebo hudba. A samozrejme káva a môj pes (#sophiatheirishsetter). Bez toho by to nešlo.
No a tak sa začína celé to kolečko odznova. Zaspím, zobudím sa po 8 hodinách, ledva sa preberiem a už ma niekto vytočí, celý deň rátam čas do konca pracovnej doby, idem domov kde zasa čumím do počítača až konečne skončím o polnoci v posteli. Nič inšpiratívne, verte mi. Asi preto nemám 3500 followerov, ktorí by ochkali nad mojim úžasným životom internetovej celebrity. Ono sa to môže síce zdať ako ten najhorší možný život, ale ja ho mám rada. Takto my introverti žijeme - zavretí vo svojom malom svete, kde máme pokoj od ľudí, s ktorými kontakt nás neuveriteľne vyčerpáva. Obvykle nám to takto vyhovuje, no občas aj my potrebujeme zmenu. Lenže keď tá zmena príde a my strávime celý večer v spoločnosti, uvedomíme si, prečo vlastne tak radi ostávame doma :-)
Lenn: Som veľmi rada, že nie som sama, kto to takto vníma. Je pravda, že medzi extrovertmi si niekedy pripadám fakt divne, holt ale som aká som, iná nebudem a rozhodne sa nemienim meniť kvôli tomu, že niekomu sa moje správanie alebo povaha zdá čudná.
OdpovedaťOdstrániť