Z lajkov sa nenajem

Pamätáte si tie časy, kedy kamarátstvo znamenalo ísť von, pokecať si pri káve, zbehnúť spolu na nákupy, dať si jedno-dve-tri pivká alebo len tak sedieť na schodoch a vylievať si srdce? Už je to pekne dávno čo sme vymenili osobný kontakt za palce a srdiečka virtuálneho sveta. Hodnota človeka sa už nemeria podľa jeho prínosu spoločnosti a správania sa k ľuďom, miesto toho ju dokážete za pár sekúnd odhadnúť z počtu priateľov a fanúšikov, ktorých dotyčný nazbieral za svoj život. Donedávna som aj ja patrila k chytačom pokémonov priateľov na facebooku, myslela som si, že musím vedieť ako žijú moji spolužiaci, ako sa má brat môjho ex, s ktorým som sa pred 10 maximálne tak pozdravila či dokonca ako sa majú kamaráti mojich kamarátov, s ktorými som si minulý piatok potriasla rukou pri odchode z baru. No tak si vravím "A na čo? Na čo je toto vlastne dobré? K čomu mi je 400 kontaktov keď si píšem s tromi? K čomu mi sú fotky detí mojich známych, keď deti vôbec nemám rada?" A tak sa začala čistka. Mazala som hlava - nehlava, s kým si nepíšem, nekomentujem, kto ma nezaujíma, išiel zo zoznamu von.

A viete čo? Zostala mi desatina priateľov. Všetko ľudia, o ktorých sa úprimne zaujímam. Ľudia, na ktorých mi záleží a ktorí dali môjmu životu tú správnu príchuť. Ľudia, s ktorými som vyrástla a s ktorými si mám stále čo povedať. Jedným slovom: priatelia. Lebo hej, je rozdiel mať priateľa, kamaráta alebo známeho. Je rozdiel byť spolužiak a je rozdiel byť parťák do ťažkých časov. A vôbec, prečo by mojich ex-spolužiakov, s ktorými som nenašla spoločnú reč ani počas 4 rokov strednej školy, mal zaujímať môj osobný život? Veď ich je do toho úplný prd. A mne je tiež šuma-fuk, kde trávili tohtoročnú dovolenku a akú veľkú srajdu zo seba zase vypudil ten ich malý parchant, ktorého meno si ani za Boha nepamätám. Choďte s tým už niekam! Radšej budem obklopená malou skupinkou starostlivo vybraných priateľov, než sa cítiť osamote uprostred davu kamarátov. Z lajkov sa stejne nenajem.

A vôbec, kedy sme sa stihli dostať od starých čias do tohoto podivného virtuálneho šialenstva? Kedy sme sa stihli takto chytiť do sociálnych sieti, zamotať sa v nich a ostať uväznení? Kedy sa priateľstvá zmenili v nútené blahoželania k narodeninám, kedy stihli dobrý pokec a ľudský kontakt nahradiť strohé emotikony, kedy sme si povedali, že takto nám to stačí? Nemáš lajky, nemáš pravdu.  Ženieme sa za niečím, čo v skutočnosti nemá žiadnu cenu. Dokonca sme ochotní si tú slávu kúpiť. To ako naozaj? Naozaj sme zašli až tak ďaleko, že si za tri doláre nakúpime kopec lásky, kopec lajkov, kopec fans a budeme si spokojne honiť ego, ako nás všetci milujú, akí sme úžasní, neomylní a nenahraditeľní? 

Je mi z toho na grc, je mi z toho smutno a vôbec tomu nerozumiem. Nerozumiem ako sa dá takto žiť, ako sa dá takto byť šťastný, ako si môže niekto myslieť, že má právo povyšovať sa nad ostatných len preto, že má viac kamarátov, viac srdiečok na fotkách, viac odberateľov. Kde sa vytratila ľudskosť, pokora, zmysel pre slušnosť? Neviete niekto?

Ja som vždy bola tak trochu iná, takže niet sa čomu diviť, že som sa rozhodla ísť inou cestou. Nestojím o neosobnosť, nestojím o stovky príbehov, ktoré ma vlastne vôbec nezaujímajú. Nestojím o kúpených fanúšikov a už vôbec nestojím o like4like. Nechcem čítať návody ako sa stať obľúbeným na sociálnych sieťach. Nechcem nikomu oplácať komenty a už vonkoncom nechcem zdieľať svoj život s ľuďmi, ktorí sa ženú za prázdnymi číslami. Mám pár priateľov, ktorí si radi vypočujú čo ma trápi, ktorí sadnú na autobus a prídu za mnou hoc aj o polnoci len preto, aby ma objali. Tých pár priateľov je dôležitejších než čokoľvek iné na tomto svete. Tých pár priateľov, to je tá rodina, ktorú sme si sami vybrali. Tých si treba vážiť.